Sú chvíle, kedy sa zastavíme a pozeráme do jedného bodu. Myseľ ide na plné pecky a nevieme to zastaviť. Všetko v jednej chvíli dáva zmysel a po pár sekundách sa opäť všetko rozpadne. Nikto z vás nevie vyjsť, a čo je najhoršie, že niekedy ani vy. Zvažujete možnosti, dúfate, veríte, že možno, či snáď. Chvíľka poblúznenia skončí a sme tam, kde sme boli. Jeden začarovaný kruh, z ktorého niet konca. Neviete z neho vystúpiť, ani kedy sa neviem čo dialo.
Prídu na pomoc kamaráti, či rodina. Každý má svoj názor a vás to viac a viac zamotáva. Jedno je, čo chce srdce a druhé, čo radí mozog. Cesty sa rozchádzajú a veta typu, veď možno, či keby je zrazu najfrekventovanejšia...
Úsmev nahradila smutná tvár, ktorá nevie, čo chce, či zraniť seba a jeho alebo nespôsobiť sklamanie. Ťažká a nekonečná otázka... neviete sa vymotať ani odmotať a len hľadíte do neznáma a snívate. Radšej sa snažíte nasmerovať myšlienky inou cestou, zamiesť ich po koberec prácou, či filmom, ale v tej najnečakanejšej chvíli sa opäť vyroja a budú ešte neodbytnejšie.
Posúvame čas, lebo veríme, že sa tým niečo vyrieši. Pravdou však je, že to bude ešte horšie, ale priznať si túto skutočnosť nie je jednoduché a ľahšie sa hovorí ako realizuje. Nabrať však odvahu nie je ľahké... no stagnovať tiež nemá zmysel, tak čo robiť?
0 komentárov